Druinský ostrov
Druinský ostrov je najjužnejšou časťou kontinentu Mintharia. Od južnej Mintharie je oddelený Úzkym morom. Na ostrove sa nachádza okrem iného aj najväčšie mesto kontinentu, Thassínia, hlavné mesto Druinskej konfederácie.
V súčasnosti najspoľahlivejším zdrojom aktuálnych informácií o Druinskom ostrove je Sprievodca Thassíniou a Druinom, ktoré v 6. vydaní nedávno publikovalo Thassínske Vydavateľstvo Osamelá platňa.
History
Tisícročná vojna (pred 5. storočím p.A.)
Štúdium počiatkov histórie Druinského ostrova komplikuje nedostatok spoľahlivých písomných záznamov. Zatiaľ čo do iných končín počas posledných dvoch tisícročí aspoň raz za pár generácií zavítal nejaký učený kartograf, historik, etnograf alebo obchodná výprava, o Druine mimo jeho najsevernejšieho pobrežia pochádzajú prvé informácie až z 5. storočia p.A. Zo staršieho obdobia sa zachovalo prekvapivo málo príbehov a legiend, no všetky zhodne hovoria o rovnakom príbehu tisícročnej vojny ľudí z Mintharie a Východu s miestnymi Eldharmi.
Boli to vraj Eldhari, ktorí pôvodne obývali južné dažďové pralesy, údolia riek, púšte, vysoké hory a budovali si mestá na pobrežiach. No na rozdiel od iných oblastí Mintharie Eldhari v Druine nevítali prvé osady ľudí založené Corquillionskými obchodníkmi chlebom a soľou, ale krvou a mečom.
Keď Úzke more oddeľujúce Druin od Transardélie ovládlo v 11. storočí p.A. Rodriánske kráľovstvo, bolo to prvé hmatateľné víťazstvo ľudí mimo ostrova. Eldhari sa vtedy síce stiahli do Úzkych hôr, no mier na ostrove nezavládol ešte ďalších 600 rokov. Mocné ríše Sohartu, Corquillionu aj Ardelu v priebehu storočí sporadicky vysielali do oblasti svoje výpravy a mnohým sa podarilo ovládnuť veľké časti ostrova a s ním aj lukratívnu ťažbu surovín či produkciu a obchod s exotickými komoditami. No po niekoľkých generáciách Eldhari kolonizátorov vždy vytlačili za more. Ich snaženie bolo natoľko úspešné, že sa im v 6. storočí p.A. podarilo znovu ovládnuť prakticky celý ostrov. Práve odrezanie od obchodných výnosov z Druinského ostrova bolo pravdepodobne jednou z príčin kolapsu Sohartskej ríše, v tom období dominantnej mocnosť Mintharie.
Na prelome 6. a 5. storočia p.A. však vláda Eldharov náhle skolabovala. Niekoľko neskorších prieskumných výprav z Mintharie našlo stovky opustených osád, mestá s masovými hrobmi a početné stopy násilia. A hoci Eldhari v pralesoch Taurienu a na južnom pobreží žijú dodnes, ich vzťahy s ľuďmi obývajúcich ostrov sú len o málo vrúcnejšie než kedysi. O príčinách ich náhleho kolapsu sa preto stále iba špekuluje. Najčastejšie sa spomína hladomor, morová epidémia či občianska vojna, tie kreatívnejšie hypotézy hovoria o stretnutiach s vyššou mágiou či božských kliatbach.
Vzostup Thassínie a kolonizácia ostrova (5. - 2. storočie p.A.)
Nech už boli príčiny náhleho úpadku vlády Eldharov na Druinskom ostrove akékoľvek, popri opatrnej kolonizácii ostrova ľuďmi zo severu a východu sa na konci 5. storočia p.A. prvýkrát dostávajú do popredia mestá ľudí z Annui. Ich poloha na úrodnom izolovanom severozápadnom polostrove so skvelým prístupom k námorným obchodným trasám bola ideálna na postupné získanie dominantného postavenia v obchode medzi Minthariou a východnými ríšami. Ako sa zvyšoval objem obchodu, už v 4. storočí p.A. sa jednému z nich podarilo zatieniť všetky ostatné. Tým mestom bola Thassínia. Jej poloha na špičke polostrova v mohutnom zálive s priamym prístupom k Úzke more ju priam predurčovala na úspech.
Po konsolidácii svojej moci v Annui začala Thassínia expandovať do pobrežných oblastí Úzkeho mora a na západné pobrežie Transardélie, kde zakladala vlastné obchodné kolónie. A v mnohých prípadoch vďaka kombinácii námornej a finančnej prevahy ovládla jednotlivé už existujúce prístavné mestá a spravila z nich svojich vazalov. V roku 272 p.A. Thassínia porazila Rodriánske kráľovstvo, čím získala značné územia nielen na pobreží ale aj vo vnútrozemí Transardélie. Objav výdatných ložísk zlata v oblasti Montela dodal Thassínskej expanzii ďalšie potrebné zdroje, ktorým upevnila svoje postavenie nielen na získaných územiach, no dokázala vďaka ním ovládnuť Kraj, Malohrad či Dolnú Helleu v strednej Mintharii.
Thassínska expanzia nesmerovala iba na sever. Pod jej kontrolu sa dostali aj mnohé mestá na pobrežiach na juhovýchode a severovýchode od Úzkeho mora - vo Warii, Ardeli, Malom Collise či Plannumae. Viditeľne pomalšie však prebiehala expanzia smerom na juh v rámci samotného Druinského ostrova. Mnohí ľudia sa z pochopiteľných dôvodov obávali kolonizácie území ešte nedávno obývaných Eldharmi - keďže nevedeli, čo spôsobilo ich náhly odchod, mali množstvo podozrení, že ich postihne podobný osud. Ešte aj dnes sa zvykne medzi ľuďmi používať fráza "prekliaty juh".
Zatiaľ čo väčšina ľudí nepovažovala kolonizáciu pobrežia (vraj) prekliateho juhu za dobrý nápad, mnohí odvážlivci v tom videli príležitosť. Prvé dekády tak medzi kolonistami prevládali trestanci, piráti či chudobní ľudia z väčších miest túžiaci po novom a lepšom živote. Ku koncu 3. storočia p.A. sa však z väčšiny miest stali bežné rybárske alebo obchodné mestečká uľahčujúce ďalším dobrodruhom plavbu na juh.
Keď ani osady založené až na samom južnom pobreží ostrova nepostihli žiadne božie rany či iné nadprirodzené prekliatia, v polovici 2. storočia p.A. začali do oblasti prúdiť húfy nových kolonistov skúšajúcich zbohatnúť na ťažbe vzácnych drevín, nerastov či pestovaní exotických plodín ako kakao, bavlna či kaučuk. Z tohto obdobia je známa najmä bitka o Zelený prístav z roku 122 p.A., kde miestni farmári a rybári potopili lode Thassínskym obchodníkom a vyhlásili svoje mesto so 4-tisíc obyvateľmi za prvé nezávislé kráľovstvo južného pobrežia, čím vyslali jasný signál o životaschopnosti miest v tomto regióne.
Úpadok Thassínie a ústup z južného pobrežia (1. storočie p.A.)
Thassínsku expanziu a zlatý vek z 2. storočia p.A. vystriedala kríza. V rokoch 104 - 89 p.A. postihla oblasť Úzkeho mora séria ničivých zemetrasení zanechávajúca spúšť nielen v mestách, ale vďaka silným prívalovým vlnám aj na obchodných a vojenských flotilách. Oslabená Thassínia musela následne čeliť expanzii Corquillionu, starobylej východnej ríše zažívajúcej obdobie nového vzostupu. Po niekoľkých prehratých bitkách prišla Thassínia medzi rokmi 87 - 84 p.A. o kontrolu nad väčšinou území Transardélie a oblastí ďalej na východe.
Kríza sa nevyhla ani mestám južného pobrežia Druinu. Eldharovia, do toho času žijúci hlboko v pralesoch Taurienu dali jasne najavo svoj nesúhlas s expanziou plantáží smerom do vnútrozemia. Zničenie niekoľkých osád Eldharmi v rokoch 85 a 84 p.A. spočiatku vyvolalo chuť po pomste, no po štyroch neúspešných trestných výpravách začalo byť jasné, že vojenskou silou Eldharov neporazia. Z väčšiny území sa preto ľudia odsťahovali preč na západné alebo severné pobrežie. Niekoľko tisíc z nich sa rozhodlo založiť si osady na menších Južných ostrovoch dúfajúc, že Eldharovia prakticky postrádajúci loďstvo ich nechajú na pokoji.
Porážka Thassínie Corquillionom spôsobila v mestách na Annui v rokoch 81 - 37 p.A. sériu vnútorných konfliktov prehlbujúcich všeobecný úpadok. Viacero z nich malo ambíciu vystriedať Thassíniu v pozícii dominantného hráča zjednocujúceho celú oblasť. No bola to opäť Thassínia, ktorá vyšla z týchto konfliktov víťazne a mnohé z oblastí polostrova aj priľahlého pobrežia Úzkeho mora podriadila pod svoju priamu kontrolu a s mnohými ďalšími uzavrela vzájomne výhodné spojenectvá.
Krízové obdobie okolo prelomu letopočtov neprežívali všetky oblasti Druinského ostrova rovnako. Mestá a osady západného pobrežia, v bezpečnej vzdialenosti od militantných Eldharov pôsobiacich v lesoch Taurienu síce úpadkom obchodu prišli o značnú časť svojich príjmov, no zároveň získali prakticky úplnú nezávislosť na predtým dominantných Annuiskych mestách. Ľudia začali z pobrežia prenikať hlbšie do Ďalekých hôr, k jazerám a riekam v púšti Nhra´a či k údoliu rieky Swsaa. Tam sa postupne miešali s predošlými kolonizačnými vlnami a v priebehu storočí vytvorili po kultúrnej či lingvistickej stránke natoľko unikátne spoločenstvá, že od 2. či 3. storočia A. sa už dá hovoriť o samostatných kmeňoch či Swskom etniku.
Námorný vplyv skonsolidovanej Thassínie začína na prelome letopočtov silnieť. A hoci pozemná armáda Corquillionu bola v tom čase prakticky neporaziteľná, jeho námorné sily ani zďaleka nevzbudzovali taký rešpekt. Thassínia sa preto pustila do budovania mohutného vojenského loďstva a po sérii zložitých manévrov dokázala Corquillion zavliecť do vojny. Počas námornej bitky v roku 17 A sa jej podarilo nad Corquillionom drvivo zvíťaziť a ten už nebol ďalej schopný v Mintharii udržať svoje pozície. Z väčšiny jeho dŕžav v Druine či Transardélii sa tak stávajú nezávislé mestské štáty.
Thassínska liga a Olivová únia (17 A. - 244 A.)
Thassínia v 20. rokoch vytvorí s väčšinou pobrežných miest Thassínsku ligu, akúsi mocenskú protiváhu Corquillionu a Sohartu - hlavných hráčov tej doby. K lige sa ale odmietne pridať Trantis, Phoenia a zopár ďalších nezávislých miest na pobreží Selénska, Kraja a Druinského ostrova, ktoré zdieľajú ambíciu vytvoriť vlastné obchodné spoločenstvo. Ich Olivovej únii, nazvanej podľa najpopulárnejšieho obchodného artiklu, sa dlho darilo vyhýbať sa otvoreným stretom s Thassínskou ligou. To sa však zmenilo v roku 111, kedy Liga získala na svoju stranu Rodriánske kráľovstvo a tým nabrala odvahu na otvorenú konfrontáciu s Úniou. V krátkej a ničivej námornej bitke stratila Olivová únia väčšinu vojnového loďstva a Thassínia opäť získala v Transardélii a Druine mocenský monopol.
Mocenský monopol Thassínskej ligy a jej dominancia v námornom obchode, aj napriek občasným šarvátkam medzi jej jednotlivými členmi, priniesla regiónu v 2. storočí bezprecedentnú prosperitu. Odhaduje sa, že populácia iba na samotnom polostrove Annuu dosiahla takmer 7 miliónov, v ostatných častiach ostrova spolu vyše 2 milióny a v samotnej Thassínii žilo pravdepodobne až 270-tisíc ľudí.
Ku koncu 2. storočia však začína dochádzať k významným mocenským zmenám. Spojene východných ríš Corquillionu a Ammanu do spoločnej Aliancie na prelome letopočtov pôvodne zameranej na ochranu pred nájazdami severských kmeňov vytvorilo v priebehu dvoch storočí nové zjednotené impérium. To sa v Mintharii neuspokojí s pozíciou druhoradého hráča námorného obchodu a aktívne začína vytláčať Thassínskych obchodníkov zo svojich prístavov.
Vrchol Aliancie (244 - 359)
Aliancia vďaka vnútornej konsolidácii naberá v 3. storočí čoraz väčšiu silu a z pôvodne obchodnej vojny s Thassínskou ligou sa stane vojna otvorená. Thassínia nedokáže účinne vzdorovať technologickej prevahe Aliancie a tá v roku 244 získava pod svoju kontrolu najskôr Transardéliu a o 21 rokov aj Thassíniu a väčšinu územia na Druinskom ostrove. V roku 279 Aliancia ovládne Sohart a prakticky všetky územia na sever od Ardelského pralesa. Mintharia je tak prvýkrát v histórii zjednotená. Získané územia sú administratívne rozčlenené na provincie. Druinský ostrov bol rozdelený do dvoch - Blízky Druin (Annuu a pohoria Qmgzi a Tagzi) a Ďaleký Druin (Údolie Swsaa a púšť Nhra´a). Sídlo guvernéra provincie Blízkeho Druinu bolo v roku 292 presunuté z Thassínie do malého prístavného mesta Foedatti v zálive Annuu na brehu Úzkeho mora.
Aliancia sa však nehodlala zastaviť pri rieke Swsaa. Vedomá si dávnych konfliktov s Eldharmi najskôr v rokoch 284-289 ovládla Južné ostrovy mimo priameho dosahu Taurienu a následne na nich začala výrazne rozširovať existujúce plantáže. Až následne v 90. rokoch na južných brehoch Druinu neďaleko ústí Taurienských riek založila a opevnila 6 miest a v ich okolí vybudované rozsiahle plantáže.
Reakcia Eldharov na seba nenechala dlho čakať, no ich všetky pokusy v rokoch 303 - 311 o zničenie miest a priľahlých plantáží dopadli neúspešne. V rámci odpovede na Eldharské prepadnutia boli do vnútrozemia vyslané Aliančné vojská, ktoré zničili desiatky pevností a osád a desaťtisíce ich obyvateľov zavliekli do otroctva. Aby Aliancia zamedzila vytvoreniu odbojných komunít Eldharov, noví otroci boli posielaní do všetkých kútov ríše v zhruba stočlenných skupinkách.
Stratégia trestných výprav sa ukázala ako úspešná. V roku 312 bolo s Eldharmi prvýkrát v histórii podpísané oficiálne prímerie. Eldhari sa v ňom zaviazali rešpektovať právo osadníkov budovať sídla a využívať pôdu do vzdialenosti 30 míľ od pobrežia. Aliancia na oplátku potvrdila zvrchovanosť ich území v Tauriene a umožnila ich obchodníkom vstupovať do pobrežných miest. Obchodníci Aliancie možnosť vstupovať do vnútrozemia nedostali.
Zásadnou vnútropolitickou témou Aliance sa stalo náboženstvo. V Thassínii, Orcoose, Trantise, Siderii či ďalších veľkých mestách niekdajšej Thassínskej ligy bol kult Pútnika, tiež známy ako "Viera", prítomný už niekoľko storočí. V čase vyostrujúceho sa napätia medzi Ligou a Alianciou na začiatku 3. storočia začali byť prívrženci tohto kultu obviňovaní z vlastizrady a nezriedka popravovaní. Všeobecne sa totiž predpokladalo, že tieto kulty priniesli do oblasti alianční špehovia, keďže v práve v Aliancii veľmi podobné kulty naberali stále viac na sile. Ako presne na Druinskom ostrove vznikli sa asi už nikdy nedozvieme. Faktom však zostáva, že tu boli už v 1. storočí A. a teda dávno pred obdobím, kedy sa o región začala zaujímať Aliancia.
Po ovládnutí regiónu Alianciou prenasledovanie prívržencov kultu Viery skončilo. Na najvyšších miestach Aliancie sa začali vášnivé diskusie o podstate Viery a príčinách vzniku jej kultov na toľkých miestach súčasne. Odhaduje sa, že v polovici 3. storočia bolo členom tohto kultu menej než 5% populácie, ku koncu storočia stúpol ich počet na 10% a v polovici 4. storočia sa k nemu hlásil odhadom už každý štvrtý či piaty obyvateľ. Diskusie neobišli ani možnosť prepojenia Viery s Cisárstvom Aliancie - jedni argumentovali, že podpora Viery viac zblíži jej rozdielne regióny a zabráni tak jej vnútorným konfliktom, iní tvrdili, že takéto prepojenie poskytne odporcom Cisárstva zámienku na spoločný postup proti Viere aj Aliancii samotnej.
Ako na mnohých miestach Aliancie rástol vplyv Viery, silnelo aj jedno z jej kľúčových posolstiev života v pokore a spravodlivosti. A nikto sa tomuto posolstvu nespreneveroval viac ako zámožní a mocní Floréni - zhotovitelia a predajcovia prakticky všetkých technologických výdobytkov Aliancie. Práve v mestách so silnou populáciou Veriacich sa začali na Florénov množiť útoky, presadzovať obmedzenia ich činností či dokonca v niektorých prípadoch dochádzalo k ich vraždám a verejným popravám. Nie všetky mestá však boli voči Florénom rovnako nepriateľské. V čase, keď boli z miest najmä v strede ríše vyháňaní, iné - medzi nimi aj Thassínia či Trantis - ich privítali s otvorenou náručou.
Kríza Aliancie (359 - 391)
Rok 359 sa stal pre Veriacich zlomovým - cisár Darman III. po mnohých zlyhaniach jeho predchodcov uskutočnil v rokoch 337-342 prvý úspešný pokus o zjednotenie tuctov kultov Viery zo všetkých kútov Aliancie. Výsledkom bola jednotná doktrína a akási spoločná konzultačná platforma jej kňazov, ale zároveň aj jasné posolstvo pre ostatné náboženstvá - Cisárstvo Aliancie a Viera sa stávajú politickými spojencami. A hoci Darman sám nebol Veriaci, v obavách o budúcnosť Aliancie a rastúcej hrozby jej rozpadu, udelil cirkevným hodnostárom takzvanými Tolerančnými zákonmi v roku 359 rozsiahle práva pri správe ríše a po zvyšok jeho vlády bojoval za ich presadenie. Zmeny zavedené Tolerančnými zákonmi boli potvrdené aj nástupcom Darmanom IV.
Dnes sa dá len dohadovať prečo guvernéri oboch Druinských provincií a Transardélie za výdatnej pomoci veliteľov miestnych ozbrojených síl a kňazov Viery začali s tak brutálnym zavádzaním nových zákonov do praxe. O to viac, že v oblasti sa k Viere nehlásila ani štvrtina obyvateľstva. Následný odpor tak roztočil špirálu násilia, ktorá sa nezastavila ani niekoľko nasledujúcich dekád a uvrhla región do nevídaného chaosu.
V roku 365 vyeskalovalo násilie na Druinskom ostrove do vzbury miestneho vplyvného námorného veliteľa Echmeda z Orkoosie. Rozbuškou sa stalo zabitie dvoch stoviek pútnikov počas guvernérom zakázaného festivalu boha Mithra v Orcoosii organizovaného spolu s pripomienkou 100. výročia zániku Thassínskej ligy. Admirál Echmed počas nepokojov prevzal kontrolu nad Aliančnou flotilou kotviacou v meste. V nasledujúcich týždňoch začal s obsadzovaním Druinksých miest, vrátane Foedatti a Thassínie, kde sa k nemu húfne pridávali ďalšie námorné a armádne sily.
Kým bol cisár schopný vyslať do regiónu vojenské posily z Mintharie a Carnillu, väčšina Druinského ostrova, vrátane Transardélie už bola v rukách vzbúrencov. Tí v roku 366 vyhlásili ovládnuté územia za Druinskú konfederáciu nadväzujúcu niekdajsiu na Thassínsku ligu. Konfederáciu zachvátili etnické a náboženské čistky namierené voči Amannom a Veriacim. Výnimkou zostali iba oblasti na južnom pobreží ostrova. Panovali totiž obavy, že Eldharovia by si mohli vzburu vysvetliť po svojom a prestať rešpektovať prímerie vyrokované Alianciou z roku 312.
Karta sa obrátila v roku 372, keď nad ňou Aliancia opäť získala kontrolu nad Konfederačnými územiami v Transardélii. Trvalo ešte ďalšie dve dekády, kým Aliancia ovládla aj Thassíniu a zvyšné uzemia na Druinskom ostrove. Echmedova vzbura v Druine nebola v roku 391 ukončená žiadnou slávnou bitkou, ale prvou globálnou morovou ranou, ktorej padla za obeť až tretina populácie ostrova.
Počas troch dekád od vydania Tolerančných zákonov v roku 359 sa Druinský ostrov zmenila na nepoznanie. Mnohé regióny sa úplne vyľudnili, populácia miest sa znížila niekde až o tri štvrtiny, armáda a štátny aparát sa prakticky rozpadli. Tam, kde kedysi prekvitali mestečká pulzujúce životom sa pásol dobytok. Mestské divadlá, knižnice, prestížne školy, komplexné technické stavby veterných mlynov, vodných kanálov či zavlažovaní boli ponechané svojmu osudu.
Posledné obdobie Aliancie (392 - 507)
Morová epidémia v roku 391 dramaticky zmenila pomery na Druinskom ostrove. V priebehu roka jej podľahla podľa odhadov až štvrtina obyvateľov, väčšina z toho v mestách na severozápade a severe. Nákaze podľahla značná časť vojakov a námorníkov, vrátane samotného Echmeda. Časť jeho potenciálnych nástupcov presadzovala po ničivej morovej rane zmierenie s Alianciou, iní trvali na pokračovaní bojov až do úplného uznania nezávislosti Konfederácie. Aliancia v roku 392 využila nejednotu Konfederačného vedenia a s prísľubom všeobecnej amnestie pre vzbúrencov ovládla významnú časť povstaleckých miest. K rozhodujúcej námornej bitke došlo v Úzkom mori po ktorej Aliancia obsadila Thassíniu, čím všetky územia Konfederácie, s výnimkou Južných ostrovov a údolia rieky Swsaa, kapitulovali.
Aliancia, tiež značne oslabená morovou epidémiou, v snahe zmierniť vnútorné napätie umožnila Druinským mestám vysokú mieru autonómie, náboženskej slobody a mnohých umiernenejších vodcov vzbury ponechala vo svojich funkciách. V prvých dekádach 5. storočia však vládol v Mintharii a predovšetkým v Druine najmä chaos. Pirátstvo bolo rozšírené do takej miery, že väčšina obchodných lodí sa musela plaviť v mnohočlenných konvojoch. Státisícom Krasavčanov utekajúcich pred hladomorom na ďalekom severe sa podarilo v 20. rokoch preniknúť až do vôd Úzkeho mora. Vystrašené mestá v Annuu vyslali na ochranu svojho pobrežia niekoľkokrát svoje loďstvo, v roku 422 však väčšinu z neho zničila silná búrka. Krasavčanom sa tak otvorila cesta až k Trantisu na juhu Mintharie, ktorý po prekvapivom útoku v roku 424 dobyli. Vládu Krasavčanov nad mestom ukončila až intervencia cisárskeho námorníctva, na ktorú mesto čakalo dlhých 9 rokov.
Zatiaľ čo sever ostrova trápila v začiatkoch 5. storočia invázia severanov, juh ostrova bol v stave studenej vojny. Mestá na južnom pobreží s námahou predstierali, že sú naďalej chránené mocnou Alianciou, aby tým nedali Eldharom zámienku na porušenie 100-ročného prímeria. Južné ostrovy sa sústredili na budovanie svojej obrany pred očakávaným útokom Aliancie, ktorá iste bude chcieť zvyšky rebélie z roku 365 raz a navždy spacifikovať. Oblasť rieky Swsaa, ktorá počas prvých rokov Echmedovej vzbury vyhlásila za nezávislé kráľovstvo, sa v obave o svoju budúcnosť snažila vyrokovať si s Alianciou prímerie, hoc aj za cenu formálnej strany suverenity. A popritom všetkom Taurienskí Eldharovia vyčkávali.
Písal sa rok 436, keď cisársky dvor usúdil, že je na čase riešiť patovú situáciu južného Druinu. Cisár najskôr uznal Kráľovstvo Swsaa za svojho vazala, následne podnikol sériu menších útokov na Južné ostrovy. V roku 439 sa o slovo prihlásili tiež Eldharovia, ktorí bez väčšieho krviprelievania obsadili dve pobrežné mestá, čím si chceli vylepšiť vyjednávaciu pozíciu pri diskusiách o budúcej podobe ostrova. Aliancia následne súhlasila s odstúpením oboch miest Eldharom, pričom akýkoľvek obchod medzi nimi a zvyškom sveta sa mohol uskutočňovať iba v prístave Mesta večného slnka (Nům-Ghwai). Eldharovia sa tým dobrovoľne vzdali možnosti vysielať svojich obchodníkov do Aliančných pobrežných miest, čím sa hranica opäť uzavrela - obyvatelia žiadnej z krajín nesmeli vkročiť do tej druhej, s výnimkou zmieneného prístavu. Eldharovia zároveň formálne uznali cisára Aliancie za svojho ochrancu a v roku 444 podpísali mierovú dohodu. Keď sa o dva roky neskôr Aliancii vzdali vládcovia južných ostrovov, po 81 rokoch boli porazené aj posledné zvyšky Echmedovej vzbury.
V druhej polovici 5. storočia začína byť stále zrejmejšie, že Aliancia neustále ponorená do vnútorných politicko-náboženských rozporov nie je schopná ani ochotná Druinu a Transardélii dlhodobo a efektívne vládnuť. Vznikajúce mocenské vákuum zaplnia najskôr miestni vládcovia, ktorí získavajú stále väčšiu moc nezávislú od Aliančných pravidiel a najmä Thassínia. Tá je odhodlaná sa nielen vrátiť k časom Druinskej konfederácie, ale na jej mieste vybudovať novú a mocnú ríšu schopnú zapísať sa do dejín veľkými písmenami, takzvané "Naplnenie osudu", na ktoré bola konfederácia vraj vždy predurčená. Papier, samozrejme, znesie veľa. Aliancia však ponechala tieto myšlienky Thassínskych intelektuálov niekoľko dekád bez väčšieho povšimnutia a vyhlásenie Thassínskej nezávislosti v roku 507, urýchlené do veľkej miery aj pomalou reakciou Aliancie na morovú epidémiu z prelomu 5. a 6. storočia (pri ktorej iba v Transardélii a Druine zahynulo 150-tisíc ľudí), ju zastihlo nepripravenú.
Budovanie Konfederácie a "naplnenie osudu" (507 - 531)
Nezávislosť bola vyhlásená v Thassínii v roku 507 počas zhromaždenia zástupcov najvplyvnejších Druinských rodín, zástupcov miest, armády a námorníctva. S vyhlásením súhlasila drvivá väčšina prítomných. Zhromaždenie tiež schválilo obnovenie Druinskej konfederácie spolu s jej základnými zákonmi. V prvých rokoch mala konfederácia 22 členov, tými boli mestské štáty alebo územia pod jednotnou správou. Mnohé z území sa pridávali alebo odpájali, niektoré sa rozčlenili alebo spojili. Ich počet tak v priebehu 6. storočia osciloval medzi 20-30.
Konfederácia si vyhlásenie nezávislosti presvedčivo obhájila pobitím Aliančného vojska zmätočne vyslaného do regiónu. O rok neskôr za pomoci miestnych ľudí obsadila všetky dôležité miesta Druinu a Transardélie.
Plán "napĺňaia osudu" v prvých rokoch zameriaval najmä na ovládnutie Úzkeho mora a Transardélie, kde malo byť pozdvihnuté hospodárstvo budovaním rozsiahlych centralizovaných plantáži, obnovou zanedbaných morských aj riečnych prístavov, riečnych kanálov, ciest, mostov, zavlažovania, rozšírením upadajúceho baníctva a tiež rekonštrukciou väčších mestských centier. Plán vyžadoval množstvo manuálnej práce a Konfederácia ju neváhala zadovážiť z odľahlejších miest južnej Mintharie, najmä spomedzi potomkov Krasavských kolonistov z počiatku 5. storočia - Kreolov. Kreolskí robotníci sa ukázali ako natoľko výhodná alternatíva, že Veľké kolégium v roku 527 oficiálne inštitucionalizovalo otroctvo.
Comments