Albar Osvietený

Synopse

Všade musia existovať ľudia, ktorí sa starajú o to, aby naše deti nezabudli na časy dávno minulé. Niekde ich nazývajú kronikári, inde mnísi a v Midlande historici. Otcom Midlandských historikov bol práve Albar Osvietený. Svojimi dielami "Časy Midlandské", "Králi severu" a "Ďaleký Valaron" stále pomáha dnešným študentom spoznávať ďalekú minulosť, o ktorej by inak nič nevedeli. Okrem historických prác spísal tiež niekoľko botanických príručiek o miestnej faune a flóre. V týchto herbárskych príručkách asi najviac vyniká jeho farebný, často krát poetický štýl písania. Aj tieto jeho knihy len podškrtávajú fakt, že počas svojho života toho zdokumentoval naozaj veľa. Jediné na čo trošku pozabudol bol jeho vlastný život.

História

Podľa najstaršej kópie knihy "Králi Severu" sa život Albara Osvieteného datuje do obdobia okolo roku 300SV. Teda do časov rozpadu prvého Midlandského kráľovstva. Po preskúmaní tých 20 strán zachovaných z jeho denníku môžeme len predpokladať, že aj v týchto búrlivých časoch bol cestovateľom na plný úvezok. Ako mladý sa asi živil trénovaním sokolov a iného vtáctva, ktoré potom často predával. Práve vtáky sa stali témou jeho prvej knihy. Písanie sa mu tak zapáčilo, že sa mu venoval aj naďalej. Ku sklonku svojho života vďaka tomu získal úctu u niekoľkých šľachtických dvorov, čo mu umožnilo cestovať ešte viac, už pod "ochranou" panovníkov. Svoje putovanie zamieril na ďaleký východ. Síce je nepravdepodobné, že navštívil až ďaleký Valaron, no asi sa zhováral s alchymistami v Kalkate, ktorí mu poskytli dôležité fakty k jeho poslednému dielu. Po spísaní "Ďalekého Valaronu" umiera cestou späť do Midlandu na nejaký druh infekcie. Jeho telo bolo nakoniec dovezené do domoviny a pochované v malom mestečku kdesi na území dnešnej Krewianskej únie.

Mladosť a rodina

V jeho dielach nespomína nič o jeho rodine, priateľoch, či mladosti. Jediné vodítko nám je veta z diela "Lietavé i vtáky nelietavé", v ktorom spomína svoju záľubu pri opise krotenia operencov kde hovorí "bývalo mojím nástrojom na naplnenie žalúdka. Jež ma často ušetrilo pred krčoplným hladom nepríjemným." Posledným záhadnejším odkazom už je len často krát spomínaný Alexij, odborníkmy považovaný za jeho havrana, ba niekedy dokonca brata.

Dospelosť

Kúzelníci z Lóže čarodejov datujú nasledujúce Albarove diela do takéhoto poradia: "Králi severu", "Časy Midlandské", "Minerály najvzácnejšie", "Maší záhadný svet", "Ďaleký Valaron"... Podľa toho usudzujú, že najprv vycestoval do oblasti dnešnej Erodie a Ralska, potom že strávil nejaký čas v Corente a nakoniec že sa vydal ku Krewiancom. Samozrejme odhliadnuc od jeho poslednej cesty.

Smrť

Nasledujúci text je časťou opisu Albarovho denníku z verejnej knižnice v Merchante: "I svoje viečka som otvoril a s úžasom sledoval svet temný, patrične rozmazaný. A tak po chvíli prebudil som sa zo zážitku krajne nepríjemného. Pohľadom som nohu svoju preskúmal i zistil som, že hnedia nápuch sa rozšíril i pod kĺb nenazývaný inak než "Emib" v krajine tejto púštnej. Zazdalo sa mi, že kútikom oka som zahliadol to čo moju myseľ už dlho netrýznilo. Spoločník môj drahý spomenul mi on, že myseľ moja mútna bude po dni 4 nadchádzajúce, tak hlavu som si z toho príliš nerobil. I nočná mora aj tak sa zjavila znova. Keď už na deň piaty ma sny neopúšťali aj tí čo sa potom pridali vedeli, že do Val-Harzu už duša moja nedorazí. Tá už konečne vyšplhá hore, kde uzrie spásu krásnu!"

Odkaz

Sochy Albara uprostred námestí v Corente, v Merchante, možno aj v Copper Keepe svedčia o jeho zásluhách. Historické kroniky a botanické práce v tak veľkom rozsahu spísané v tých časoch ukazujú naozajstnú Albarovu veľkosť. Historici, Requiem, či Ralský kráľ Harlow Tempest I. mu vďačia za jeho celoživotnú prácu. Niet divu, že ho volajú Osvietený. K jeho dielam patria tieto knihy: "Lietavé i vtáky nelietavé", "Králi severu", "Časy Midlandské", "Minerály najvzácnejšie", "Maší záhadný svet", "Ďaleký Valaron", "Albarove cestopisy".